Martin Hreha

(1991, Hanušovce nad Topľou)

Redukcia, očistenie, redundancia, sterilita autorského gesta, špecifickosť industriálnych materiálov, akceptácia negatívneho priestoru, súlad tvaru a materiálu: to všetko sú dobre známe znaky minimalistických diel. Jeden z kľúčových predstaviteľov minimalizmu, Donald Judd, vo svojom texte Specific Objects z roku 1965 vyvodil z kritiky limitov maliarskeho média základné princípy „nového diela“. Spolu s ďalšími priekopníkmi uvedeného smeru sa nepodieľali len na oslobodení vizuálneho umenia od obme-dzení plošnosti maľby, podarilo sa im objaviť aj niečo iné: pohybujúce sa telo diváka v priestore; telo, ktoré vykonáva veľmi zvláštnu činnosť − vnímanie.

Akokoľvek náučne môže pôsobiť táto úvodná myšlienka, uvádzam ju zámerne. Formálne kvality diel Martina Hrehu (1991), prezentované na jeho aktuálnej samostatnej výstave Dolby Surround v galérii Photoport, navádzajú k ich stotožneniu s raným minimalizmom a povojnovými tendenciami. Hrehova umelecká stratégia skutočne na prvý pohľad obsahuje istú tvarovú úspornosť, využitie industriálneho materiálu, zámerné potlačenie autorskej expresie či orientáciu na objektovú produkciu. Aj v tomto prípade platí, že čítanie diela cez prizmu historických štýlov či tendencií oslabuje jeho jedinečnosť. Hrehov umelecký postup sa totiž v niečo podstatnom vzpiera takémuto zaradeniu.

Juddove špecifické objekty neboli redukované len po formálnej stránke − fungovali ako formy, ktoré odkazovali primárne samy na seba. Judd v nich totiž eliminoval akúkoľvek referenčnosť. Aktuálne vystavované diela Martina Hrehu nie sú príkladom produkcie diela ex nihilo. Autor v nich pracuje so symbolom mandorly, ktorý bol používaný najmä v stredovekom umení. Ide o geometrický útvar oválu pripomínajúci mandľu, ktorý vznikol prekrížením dvoch kruhov. V kresťanskej tradícii oválne línie obklopovali Ježiša Krista, Pannu Máriu či iných svätcov. Pretínajúce sa kruhy reprezentujú dva ontologicky rozdielne svety (nadpozemský/pozemský, ľudský/božský), ktoré sa vzájomne priťahujú. Mandorla je starovekým príkladom, keď geometrizovaný tvar vyjadruje určitú abstraktnú predstavu. Jeho najznámejšie použitie v tradícii západného umenia je oválne námestie pred Bazilikou Sv. Petra. Uvedený symbol sa však objavoval aj v pohanských či východných náboženstvách. Dnes ho nájdeme azda najčastejšie v ezoterike. O jeho univerzálnom použití napokon svedčia aj jeho súčasné sprofanizované verzie (Mastercard, Gucci).

Na výstave Dolby Surround dominujú práve diela, ktoré intenzívne pracujú so spomínaným symbolom. Hreha tento v minulosti mystifikovaný symbol tvarovo reinterpretuje, zbavuje ho religióznych významových nánosov a otvára novému čítaniu.