Vystavený súbor diel Alexandry Barth z rokov 2022 – 2023 vznikal po jej presťahovaní sa zo Slovenska do talianskeho Sanguinetta. Barth prostredníctvom obrazov z tohto obdobia skúma svoj nový životný priestor, miesto, ktoré sa stáva jej novým domovom. Autorka si vizuálne ohmatáva interiér a zariadenie, ktoré bolo a ostalo jeho súčasťou, snaží sa s ním zžiť, pochopiť ho a prekročiť prah cudzieho, ktoré sa stáva jej vlastným. Všetko je pre ňu nové a iné a zároveň aj ona je tam, na mieste, kde začala žiť, nová a iná. Medzi autorkou a miestom sa vytvára vzťah. Spoznáva pritom nie len fyzickú podobu vecí a miesta, ale aj ich pôvod, históriu a skryté kontexty súvisiace s novým geografickým a kultúrnym zázemím.
Vizuálne, aj pri zvýšenej miere detailnosti a farebného registra oproti dielam spred niekoľkých rokov, pociťujeme pri pohľade na jej súčasné maľby stále istú neurčitosť. Súvisí to aj so zvláštnou, „umelou“ svetelnou atmosférou, ponurým koloritom, výberom a ohraničením scény, perspektívou pohľadu vyraďujúcou veci z ich kontextu. Barth si vyberá pohľady, ktoré neumožňujú spoznať celok, smeruje svoju aj našu pozornosť kamsi popod, popri, alebo cez veci a vymedzený neurčitý časopriestor, ktorého kontúry iba tušíme.
Historizujúci nábytok, zariadenie interiéru a miesto, v ktorom sa v jej obrazoch ocitáme, by mohlo byť priestorom kohosi domova, ale aj opusteného domu, hotela, alebo filmových kulís, dnes aj pred desiatkami rokov. Dochádza tu k oscilácii medzi čímsi povedomým, dôverným a cudzím, umelým. V spojení s maliarskou technikou a mierou realistickosti podania môžu tieto kvality jej diel ústiť až k recepčnému zážitku čohosi ako „uncanny valley“. Niečo sa nám zdá už-už naše, takmer také, ako si myslíme, že by malo byť, už-už to chápeme a uchopujeme, ale stále je tam moment neistoty, znepokojenia, neúplnosti, cudzoty.
Alebo je všetko v poriadku a tým nepatričným a cudzím sme v tomto kontexte my, náš pohľad a naše očakávania, založené na minulej skúsenosti?

Alexandra Barth (*1989, Malacky) študovala maľbu na bratislavskej VŠVU (2007 – 2013). Vystavovala na viacerých samostatných a skupinových projektoch najmä v nezávislých bratislavských galériách (HotDock, Photoport, Phoinix, PRFR). Založila a viedla artist-run galériu Temporary Parapet v rokoch 2017 - 2020. Medzi jej posledné samostatné výstavy patria: Meno domu, Photoport, Bratislava, 2021; Scenography, Chris Sharp, Los Angeles, 2021; Mechanical Bath, Stone Projects, Praha, 2022 a The Hinge, A SUD, Pescara, 2022. V rokoch 2021-2023 boli jej diela súčasťou viacerých skupinových výstav (Photoport, Annarumma, Mauve, Jack Siebert Projects, Mrs.).

V súčasnosti žije a tvorí v Zohore (Malacky) a Sanguinette (Verona).

 

 

Tento projekt bol podporený formou štipendia Fondom na podporu umenia.